Je streda 20. februára, jar v nedohľadne a ja s Adamom sa už vezieme autobusom z Bratislavy do Rajky. Tu sa vydávame smerom k slovensko-maďarskému hraničnému prechodu, kde máme v pláne začať našu cestu do Iránu. Začíname samozrejme ráno, 8.30 sa už rozkladáme na maďarskej strane prechodu a stopujeme prvé autá. Áut tu jazdí žalostne málo, preto meníme taktiku a snažíme sa zastaviť nejaký kamión smerujúci na Budapešť. Nevýhodou je, že sme až dvaja, preto dve hodiny nezastavuje nič. Je to môj prvý autostop v živote na ktorý som sa dal nahovoriť a teda celý v neistote uvažujem nad tým, že aj keď nič nezastaví, stále som blízko Bratislavy a môžem sa vrátiť. Adam, ktorý stopom precestoval už celý západný Balkán zasa premýšľa nad tým, že do akej trápnej situácie ma dostal, v prípade že sa dnes nikam nepohneme.
Toto uvažovanie prerušuje maďarský kamionista, ktorý nás môže zobrať na polcestu do Budapešti, k maďarskému mestu Komárom. To sme len vytušili, pretože po anglicky veľmi nevie a naše znalosti maďarčiny sú tiež značne limitované. Po hodine cesty vystupujeme na odpočívadle pri diaľnici. Stopujeme ďalej, po hodine nám zastavuje chlapík s dodávkou a máva nám aby sme nastúpili. Je to starší Maďar, možnosť dohovoriť sa opäť takmer nulová. Môže nás však vziať do Budapešti. Žiadame ho, aby nás vysadil na poslednej čerpacej stanici pred Budapešťou. Nerozumie nám, čerpaciu stanicu míňame a vysadí nás priamo na odbočke na diaľničný obchvat M0, uprostred piatich pruhov diaľnice. Slušne ďakujeme a keďže tu sa stopovať nedá, kráčame popri diaľnici päť kilometrov naspäť, na nami žiadanú čerpaciu stanicu. Sem prichádzame už pred západom slnka a moje znechutenie z úspechov prvého dňa sa premieta do činnosti, ktorú by som za normálnych okolností určite nerobil. Začnem prosiť všetkých kamionistov, či by nás niektorí z nich nemohol vziať na juh, k Srbsku. Úspešne. Jeden Poliak síce ide do Rumunska, ale môže nás vysadiť pri srbských hraniciach. Vyráža o tretej ráno, takže nás čaká sedem hodín čakania na čerpacej stanici.
Rozkladáme stan na parkovisku pri Budapešti
Miesto predpovedanej veľkej oblačnosti a 0°C je jasno a -5°C. Zohrievame sa teda na stanici, pijeme čaj a po zotmení ideme v tomto "ideálnom" počasí kempovať. Rozložíme stan, zaľahneme do spacákov, no v tejto „kose“ sa mne viac ako dve hodiny spať nedá. Zatiaľ čo Adam spí, ja sa prechádzam po parkovisku a snažím sa prežiť to nekonečné čakanie. Konečne sú tri hodiny ráno. Balíme námrazou pokrytý stan a už sa vezieme s Poliakom k Srbsku. Moc času na precvičenie počas Erazmu získaných znalostí poľštiny nie je, pretože len čo sadnem do tepla, spím. Budíme sa ráno na odpočívadle, asi 22 km pred srbskou hranicou. Dávame si predsavzatie, že dnes musíme prekonať včerajšiu smolu. Opäť je to však bieda. Takmer všetko smeruje odtiaľto do Rumunska, nie Srbska. Prosíme o zvezenie Bulhara, ktorý sa vracia do Sofie. Vyhovie nám, no môže nás zobrať len po hranicu. Neváhame ani sekundu a za chvíľu sme v Srbsku. Tu sa s ním lúčime, on ide spať a my ďalej stopovať. Srbský policajt nás z priestorov prechodu vyháňa na kilometer vzdialenú čerpaciu stanicu, ideme teda tam a tu sa zasekneme opäť na tri hodiny.
S časovým sklzom, ale konečne v Srbsku
Všeobecne chodí málo áut, tak z nudy strieľame z praku a prosíme o odvoz tých, čo na stanici zastavajú. Podarí sa mi uprosiť kamionistu, Turka o zvezenie aspoň do Belehradu. Za ten čas čo sme sa s ním viezli nám pár základnými anglicko-nemeckými slovami dokázal hovoriť o všetkých aktuálnych svetových problémoch a o situácii v Iráne pred a po islamskej revolúcii. Zo všetkých hlášok vyberám: „Germania no problem, Francia no problem, America... America is gross bandit. One day it will go under sea... Turkish pilot no problem, Irani pilot problem (rukou znázorní padajúce lietadlo a výkriky pilotov) Allah, Allah, Allah... Tehran super, alcohol no problem, madamme no problem (pred islamskou revolúciou). Diesen day, Chamenei problem, alcohol problem, madamme... ehm, nooo problem.“ J
Pri Belehrade, za dosť "od veci" počasia...
Pobavení týmito skúsenosťami vystupujeme na okraji Belehradu, kráčame popri ceste k mýtnym bránam. Tu len čo vytiahneme ceduľku s nápisom Bulgaria, zastavuje nám bulharský (výzorovo) mafiánik na Mercedese, ochotný vziať nás do Sofie. Šokovaní toľkým šťastím po včerajšej smole nastupujeme a rýchlosťou 160km/h sa rútime v ústrety Bulharsku. Nie je moc o čom hovoriť, keďže angličtina opäť „pokulháva“. Pred vstupom do Bulharska sa zastavujeme na tradičnú srbskú pleskavicu s vynikajúcim chlebom. Adam pozýva, treba to využiť. Mimochodom, toto je prvé jedlo, ktoré som bol schopný za uplynulé dva dni zjesť. Pre tých, čo ma poznajú - nie, nejedol som ani sladké. Zima, napätie a neistota spravili jednoducho svoje. Večer sa nachádzame už v Sofii. Je to veľký úspech, za celú stredu sme prešli len trasu Rajka - Budapešť, no za druhý deň, Budapešť - Sofia. Spokojní sami so sebou teda kráčame na železničnú stanicu, ktorá pôsobí mimoriadne žalostným dojmom zašlých komunistických čias. Noc trávime v budove autobusovej stanice (kde je aspoň teplo) spolu s bezdomovcami a ostatnými cestujúcimi.
Sofia, železničná stanica a všadeprítomné psy
Po čiastočnom spánku, na tretí deň v piatok, využívame bezplatné služby sofijskej MHD a dostávame sa na kraj Sofie, kde nám zastaví mladý Bulhar smerujúci do bulharského Plovdivu. Nie je to veľmi ďaleko ale berieme to. Chalan nevie pochopiť, prečo ideme do Iránu a nie do Indie, kde je aspoň veľa hašišu. Cestou degustujeme kvalitné bulharské víno (s výnimkou šoféra) a po príchode do Plovdivu sme vyložení v centre mesta. Keďže nemáme žiadne levy a v autobusoch jazdia revízori, napredujeme sedem kilometrov pešo na okraj Plovdivu. V týchto momentoch už mám toho už naozaj dosť. Otlaky na nohách, únava a prázdny žalúdok komplikujú chôdzu a existenciu, mám chuť náš stop v týchto miestach ukončiť. Predýchavam však túto situáciu a na rady Adama pokračujem poslušne ako ovečka ďalej. Na okraji Plovdivu zase žiadna sláva. Po dvoch hodinách, keď sa už začneme klepať zimou, nám našťastie zastavuje Bulhar. Pôvodne nás mal vziať do Svilengradu na tureckých hraniciach, neskôr však vyšiel s farbou von a povedal, že ide len do Chaskova (asi 80 km od tureckej hranice). Ďalšia komplikácia, začína vytrvalo pršať. V Chaskove teda za pomoci Bulhara kupujeme za eurá lístok na autobus do Istanbulu. Za dva a pol dňa sme stopom/zadarmo prešli 1200 kilometrov, no tu vzhľadom na počasie, kupujeme za 17€ lístok na zvyšných 400 kilometrov trasy.
V suchu, teple, s pivom ruke sa spokojne vezieme k tureckým hraniciam. Tu dostávame pocítiť kvalitnú ignoráciu zo strany tureckých colníkov, ktorí nám takmer hodinu nie sú schopní predať víza. Za 15€ sme ich nakoniec dostávame a za pokračujúceho lejaku napredujeme Tureckom do Istanbulu. Tam si nielen užijeme samotné mesto s jeho pamiatkami, ale aj naplno zažijeme kultúrny šok, kvalitnú segregáciu v rámci tureckej spoločnosti a začneme sa stretávať s tým, že už aj v okrajových častiach Istanbulu, sú blondiaci/cudzinci rozruch vyvolávajúcou exotikou... Ale o tom, až zajtra...
Istanbul, po zobudení sa v centre na zastávke MHD
Istanbul, Modrá mešita
