Dve facky 17. novembru...

Autor: Lukáš Bartovič | 18.11.2013 o 10:44 | (upravené 18.11.2013 o 11:20) Karma článku: 15,34 | Prečítané:  1793x

Pokiaľ ste včera práve nekachličkovali kúpeľňu alebo sa nevenovali inej podobnej bohumilej činnosti, možno ste si všimli, že sme si pripomínali výročie tej onej našej slávnej revolúcie. Nehovorím, že myšlienka na ňu bola hneď mojou prvou myšlienkou ako som ráno otvoril oči, ale v priebehu dňa som si spomenul. I napriek tomu, že bola nedeľa a tým pádom som nemal deň voľna navyše.

V nedeľu, 17. novembra 2013 sa ocitám v Nových Zámkoch. Je už večer a zostáva mi hodina do odchodu vlaku do Bratislavy. Keďže sa začína ozývať žalúdok po namáhavom víkende, idem do jedného z miestnych supermarketov zohnať niečo pod zub. Ako to už býva zvykom, niekedy sa dejú i bez nášho pričinenia veci, ktoré nám otvárajú oči. Pri pokladni sa náhodne staviam za nejakého neznámeho  dedka. keďže mu dolovanie nákupu z košíka trvá dlhšie ako iným mladším, všímam si obsah tohto nákupu. Múka, olej, zemiaky, kyslá kapusta, syr a nejaké napolitánky. Pokladní je otvorených málo, je jasné, že čoskoro sa za mňa niekto postaví do radu.

Tak sa aj deje, pričom na túto skutočnosť upozorní výrazný a vrcholne nepríjemný zápach. Za mňa sa stavia zanedbaná, špinavá Rómka s tromi malými deťmi v približne rovnakom zúboženom stave. Keďže zápach je naozaj na nevydržanie, tlačím sa čo najviac na dedka a taktiež si jedným okom všímam, čo sa vykladá na pult. Okrem taktiež základných potravín, mi vráža do očí jeden a pol litrová fľaša piva a sviečky. Fľaša piva mi automaticky zdvíha adrenalín a sviečky presvedčenie, že dnes budú asi jediným zdrojom svetla.

Zamýšľam sa, akú majú šancu na život deti z prostredia, kde netečie voda, nejde elektrika, prítomná je len špina, smrad a na vrchole tohto všetkého tróniaca chronická nezamestnanosť. Jednoducho neverím, že v tak nezdravom prostredí, je šanca na vytváranie nejakej lepšej budúcnosti, budovanie si pracovných návykov, vzorov a zodpovednosti za seba samého. Rád by som sa posunul ďalej dopredu, no nedá sa. Z tohto rozmýšľania ma preberá dedko, ktorý sa snaží vyriešiť nejaký problém s platobnou kartou. Pokladníčka dosť nediskrétne jemu a všetkým ostatným oznamuje vetu, „zadajte nižšiu čiastku“. Keďže sám som ešte za svojich študentských čias brigádoval na pokladni, viem čo to znamená. Na účte jednoducho chýbajú peniaze. Dedko nechápe. Myslí si, že zabudol PIN kód a jeho opakovaným zadávaním niečo zmení. Žiaľ, nezmení. Po treťom pokuse pokladníčka znervóznie a pýta sa na hotovosť , ktorá však v dedkovej peňaženke plnej bločkov chýba.

Nepríjemná situácia pre tohto starého pána, hanbí sa a nevie čo robiť. Viem, že môže byť aj nejaký ožran alebo gambler, ktorý minul-rozflákal celý dôchodok, no nepripadá mi tak. Ja navyše prestávam zvládať ten výrazný zápach a cítim potrebu okamžite zdrhnúť von. Preto vyťahujem z vrecka v práci nadelené stravné lístky a podávam ich pokladníčke na vyrovnanie dedkovho nákupu. Obidvaja sú prekvapení, dedko chce odmietnuť, no potešená pokladníčka mu o pár sekúnd podáva blok. Je očividne zahanbený, v šoku, berie všetko do rúk, hádže do košíka  ako len môže, so sklopeným zrakom ďakuje a odchádza preč. Pokladníčka si vydýchla a ja tiež. Posúvam sa ďalej, rýchlo platím, ľutujem pokladníčku kvôli nasledujúcej zákazníčke a ponáhľam sa v ústrety čerstvému novembrovému vzduchu.

Vonku ešte stretávam dedka. Nemám rád dojímavé scény ktoré sa črtali, preto ho len ubezpečujem, že je všetko v poriadku a s prianím všetkého dobrého odchádzam preč. Kráčam hmlou späť na železničnú stanicu a premýšľam nad svojimi spolu-nakupujúcimi. Zjavne nezamestnaná Rómka s deťmi, ktoré vyrastajú do neistej budúcnosti a v ktorej podobne ako ich rodičov zomelú mlynské kamene beznádeje a apatie. A starý dôchodca, ktorý mal problém so zaplatením malého nákupu. Na otázku ako na tom budú o mesiac, si ani neodpovedám.

Zisťujem, že na Deň boja za slobodu a demokraciu ľudia možno ešte viac ako kedysi bojujú so svojím vlastným životom o vlastnú existenciu. Dnešný sviatok z môjho pohľadu a dnešnej skúsenosti schytal dve veľké situačné facky. Obe mu  udelil tento štát, ktorý nie je schopný zakročiť vtedy, keď nám tu vo veľkom vyrastajú generácie bez budúcnosti a ani vtedy, keď tí, ktorí kedysi pracovali, dnes nemajú na základné potraviny.

 

Stanica je ešte v nedohľadne a ja stále kráčam hmlou v krajine istôt. Tento deň, 17. november 2013 je pre mňa rovnako ponurý ako sa možno niekomu zdal byť 17. november 1988...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?