reklama

Havajské ostrovy 6/7- Na streche súostrovia (a sveta)

Po tretej pracovnej sezóne v USA som sa rozhodol cestovať trochu ďalej ako na Floridu alebo do Kalifornie. V ponuke boli Havajské ostrovy a ja som túto tropickú výzvu nemohol odmietnuť. Bolo to sedem dní, ktoré určite stáli za tú diaľku a určite stoja aj za opätovnú návštevu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Deň šiesty, predposledný deň pobytu na Havaji a dnes aj zlatý klinec programu v podobe výjazdu a výstupu na vrchol spiacej sopky „Mauna Kea“. Množstvo hrdých Havajčanov označuje túto horu za najvyššiu, resp. najväčšiu horu sveta. Hoci jej vrchol sa nachádza v nadmorskej výške „len“ 4 207 metrov, čím v podstate nedosahuje ani polovičnú nadmorskú výšku Mount Everestu. Fígeľ je však schovaný niekde inde. Havajčania neberú do úvahy nadmorskú výšku hory, ale výšku od základne hory a tu už vzniká rozdiel. Základňa Mount Everestu v Tibete je vo výške cca. 4 500 metrov, čiže samotná výška hory je približne 4 400 metrov. Sopka „Mauna Kea“ však vyrastá až z morského dna v hĺbke šiestich kilometrov pod hladinou oceánu, čiže celková výška je cca. 10 200 metrov, čo už prekonáva Mount Everest akokoľvek ho meriame.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Ktovie či je takýto postup správny. Avšak domáci ho berú ako samozrejmosť a teda aj dovolenkári sa môžu chváliť, že boli na najvyššej hore sveta. Dostať na ňu sa dá celkom jednoducho. Až tesne pod samotný vrchol vedie od pobrežia cesta. Miestami asfaltová, miestami len štrková a dovolenkári si môžu vybrať z troch možností ako sa vybrať hore. Zaplatiť si agentúru, ktorá vás tam spolu s ostanými vyvezie v minivane, dá vám aj večeru, čokoládu, cookies a v prípade potreby vás budú aj ovievať a ofukovať. Americky jednoduché, ale drahé. Tento špás vyjde na 200 dolárov (+sprepitné sprievodcovi). Druhou možnosťou je požičať si dobré auto, najlepšie 4x4 pretože cestu dole nemusia vždy zvládnuť brzdy a vyjsť hore autom. To býva trochu problém, pretože väčšina požičovní má už v zmluvách uvedený zákaz jazdenia po „Saddle road“, ceste vedúcej cez vnútrozemie ostrova a k sopke „Mauna Kea“. Treťou možnosťou je požičať si akékoľvek auto, vyjsť s ním napriek zákazu po návštevnícke centrum „Ozinuka“ (2700 mn.m.) a odtiaľ sa vydať na „menšiu túru“ na vrchol hory i na dno svojich síl.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Po rannom nákupe raňajok, čokolády a hlavne dostatku vody, naberám smer cesta „Saddle road“, prechádzajúcou naprieč ostrovom „Big Island“ a pomedzi dve sopky. Aktívnu „Mauna Loa“ a spiacu „Mauna Kea“. Od mesta Hilo nekonečné stúpanie hore. Už na tejto ceste začínam pociťovať, že to auto čo mám požičané, je dobré akurát tak cestu po meste a opaľovanie lokálnych krások. Ale určite nie na nepretržité stúpanie. Samozrejme, má automatické preraďovanie, čiže sa nedá ani podradiť a trochu pomôcť motoru. Bez ohľadu na zvuky teda pokračujem ďalej. Všade je veľa paliem a vegetácie, avšak len do bodu, pokiaľ neprekročím úroveň oblačnosti, za ktorou sa rozprestiera už len suchá step.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Asi po štyridsiatich kilometroch odbočím vpravo na „Mauna Kea Access Road“. Auto zavýja, motor hučí, ešte trochu spomaliť tak už asi úplne zastavím. Po prvom dlhom a prudkom stúpaní radšej tú vec so štyrmi kolesami nechávam odpočinúť a rozmýšľam či to radšej nezabaliť a ísť naspäť. Nevzdávam to a pokračujem, s postupným hučaním motora zvládnem aj posledné tri kilometre a môj črep zaparkujem pri Ozinuka centre. Na tomto mieste sa odporúča minimálne hodinová aklimatizácia, keďže sme vystúpili od úrovne oceánu až do výšky 2700 metrov. Zostávam tu ešte dlhšie. Hodinu a pol využívam na zbalenie si najnutnejších vecí a ľahké raňajky. Vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku, nižšiu hladinu kyslíka a ostré slnko sa odporúča brať aspoň 2,5 litra tekutín na osobu. Vzhľadom na skúsenosti s rôznymi stupňami dehydratácie ja balím 4,5 litra, ktoré aj celé padnú. O nutnosti šiltovky, slnečných okuliarov a opaľovacieho krému netreba ani diskutovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hore sa vydávam sám. Chvíľu pred mojím odchodom prichádza na parkovisko minivan s americkými vojakmi. Som presvedčený, že takí hrdinovia ako títo si to hore odšliapu, ale to sa riadne mýlim. Po chvíli naskakujú späť do auta a vezú sa hore. Rozmýšľajúc, o čo by to bolo jednoduchšie, robím prvé kroky. Prejdem asi 50 metrov a zadychčaný nevládzem. Zastavujem, pijem, predýchavam a pokračujem. Neskôr sa človek trochu rozchodí a a vystačuje si aj s kyslíkom. Slnko poriadne praží, vietor fúka prach do tváre, človek stúpa po prašnom a sutinovom chodníku hore. Sústredím sa na rytmus dýchania ako najlepšie viem, keď zrazu niekto kričí „Hallo, hallo!“. Zavalitá Nemka. Prešla asi 150 výškových metrov a pýta sa, koľko je to ešte na vrchol. oboznamujem ju s tým, čo ju ešte čaká a vyzerá to tak, že som prišiel o možnú spoločníčku, nakoľko najprv začne len postávať a neskôr keď sa obraciam, už zostupuje dole.

Obrázok blogu

Držím si stále svoje tempo, avšak ide to čím ďalej tým horšie. Po sutinovom chodníku sa ide ťažko, každých desať krokov zastavujem a naplno dýcham. Nekonečné stúpanie a to v momente keď prechádzam okolo skaly na ktorej je napísané „A + B“, som ešte len v tretine cesty. Tu si sadám, niečo zjem, vypijem, predýcham a pokračujem ďalej.

Obrázok blogu

Stále ten istý chodník, zmizla suchá step a aj posledné trsy trávy. Naokolo sa rozprestierajú len vyvreté horniny, chodník, prach a ja. So stúpajúcou výškou sa tempo samozrejme spomaľuje. Dýcha sa čoraz ťažšie, prestávky sú každú chvíľu. V tých momentoch je najhoršia tá prázdnota. Nie je vidieť cieľ ani nejaký záchytný bod. Len skaly a kopce, po vyjdení na ktoré, človek vidí zase len skaly a kopce. Podmienky či už počasím alebo prostredím mi pripomínajú Saharu.

Obrázok blogu

Nemám na výber, stúpam vyššie a snažím sa viac piť, čo pomáha predísť prehriatiu a údajne aj problémom s nízkou hladinou kyslíka. Prechádzam cez akési kultové miesto starých havajských kmeňov, avšak pre stúpajúce znechutenie a únavu mu nevenujem veľkú pozornosť. Neskôr natrafím na akúsi kopu skál, ktoré zjavne nepatrí do tohto prostredia.

Obrázok blogu

Hneď za týmto úsekom už malo byť vidieť observatóriá na vrchole. Nie je... Musím prejsť cez ďalšie vyvýšeniny, aby som aspoň v diaľke uvidel cestu na vrchol. O niekoľko metrov sa pripája sprava ďalší chodník, ktorý vedie od cesty a slúži pre tých čo už majú toho dosť. Spadám do tejto kategórie, ale nechcem to v posledných pasážach vzdať.

Obrázok blogu

Asi po päťsto metroch extra pomalej chôdze sa doterigám do bodu, odkiaľ je už konečne vidieť observatóriá. Zároveň sa tu odpája chodník smerujúci doľava, ktorý vedie k akémusi posvätnému plesu. Námahu na dvadsať minút klesania k plesu a následného stúpania do miesta, kde teraz stojím oceňujem asi na milión dolárov, ktoré mi však nemá kto ponúknuť a tak ignorujem pleso a trochu povzbudený pohľadom, pokračujem chodníkom k observatóriám.

Obrázok blogu

Tesne pod nimi sa turistický chodník napája na asfaltovú cestu. Križujem cestu, odbočím doprava a čaká ma riadny stupák. Je možné ísť aj po asfaltke doľava, táto cesta je na stúpanie miernejšia ale zato dva krát dlhšia. Vyberám si teda kratšie a intenzívnejšie trápenie a krok po kroku zdolávam posledné desiatky metrov. Vystúpim po ceste hore, avšak ešte nie som úplne najvyššie ako sa dá byť. Samotný vrchol „Mauna Key“ je vpravo od observatórií, mimo asfaltovej cesty. Treba klesnúť po chodníku dole, do akéhosi sedla a potom zase asi päťdesiat výškových metrov hore. Idem už len silou vôle, robím posledné kroky, padám na kolená a teším sa ako malé dieťa, že som to zvládol.Teplota je okolo nuly, vietor robí problémy stáť rovno na nohách avšak i napriek tomu si vychutnávam rozprávkový výhľad. Som tu sám. Na obzore „Mauna Loa“, predo mnou kupoly observatórií viacerých krajín a NASA. Podo mnou bočné krátery“ Mauna Key“ a ešte nižšie vrstva oblakov všetko prikrývajúcich tak, že mám pocit, že hľadím na oceán. Slnko klesá k obzoru a ja plný vďaky za úspešný výstup klesám nižšie k jednému observatóriu kde si vychutnám západ slnka z prvého radu.

Obrázok blogu

Tesne pred západom slnka sa pod-vrcholová plošina zaplní autami a minivanmi, z ktorých povyskakujú pohodlný americkí a japonskí turisti, ktorí zrejme ani nevedia oceniť, aké to je stáť zaslúžene na tomto úžasnom mieste.

Nie nadarmo sú na tomto mieste postavené observatória na sledovanie hviezd a vesmíru. Vzhľadom na nadmorskú výšku, toto miesto je nad pásmom oblačnosti, čiže panuje tu 360 jasných nocí. Taktiež svetelné znečistenie je úplne nulové, čo nám po západe slnka dokáže nočná obloha posiata tisíckami hviezd. Ten pohľad nevypovie žiadna fotka, to treba jednoducho zažiť.

Obrázok blogu

Som poriadne vymrznutý, unavený, s minimom vody. Čiže rozhodnem sa stopnúť si nejaké auto cestou dole. Zastavujú mi mladý Nemec s Nemkou, študenti. Vravia, že cestujú počas prázdnin po Amerike a na moju otázku, v ktorom americkom štáte predtým pracovali, len nechápavo na mňa pozerajú. A navyše, nemôžu pochopiť, prečo som tu pracoval. Nuž, aj Nemecko vie byť iný svet...

Vysadia ma pri Ozinuka centre, sadám do auta a rozhodnem sa, že noc prečkám tu. Dýcha sa tu o poznanie lepšie, avšak stále to nie je ono a potom, čo neviem zaspať, mením plány. Štartujem auto a idem späť do nadmorskej výšky nula, do mesta „Hilo“. Štyridsaťpäť kilometrovú trasu prechádzam bez jediného stlačenia plynu a len pravidelným stláčaním brzdového pedálu si udržujem predpísanú rýchlosť. Na pobreží opäť prší, zhlboka dýcham čerstvý, vlhký vzduch a zaspávam v zaparkovanom aute na letisku ani neviem ako. Zajtra odlietam späť do Honolulu, do New Yorku a odtiaľ na Slovensko, domov. Tento výstup bol zaručene čerešničkou na torte, ktorá mala zas a znova príchuť amerického leta...

Mauna Loa

Obrázok blogu

Nad oblakmi

Obrázok blogu

Cestou hore

Obrázok blogu

Mauna Loa

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pod vrcholom

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Mauna Kea - vrchol

Obrázok blogu

posledné metre

Obrázok blogu

na vrchole

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Mauna Loa

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Lukáš Bartovič

Lukáš Bartovič

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent nadovšetko milujúci túlanie sa po svete. Cestovať, spoznávať a získavať skúsenosti. To je to, čomu sa rád venujem a želám si aby to tak aj zostalo aspoň do júna 2013... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu