Deň druhý
Noc je krátka a horúca. Ráno sa budíme veľmi skoro nielen kvôli tomu, že by sme už nemohli spať v týchto klimatických podmienkach, ale aj preto že dnes nás čaká prehliadka Pearl Harbor, miesta kde Japonci 7. decembra 1941 zaútočili na americkú vojenskú flotilu a tak definitívne vtiahli USA do Druhej svetovej vojny.
Tak ako treba, lístky máme zarezervované dopredu na presnú hodinu a takmer zadarmo. Toto miesto je dotované z federálnych zdrojov USA, takže platíme iba poplatok 1,5 dolára za online rezerváciu. Malou komplikáciou je fakt, že ak si lístky nevyzdvihnete aspoň hodinu pred svojou prehliadkou, tak jednoducho prepadnú.
Naša prehliadka je presne o deviatej hodine, čiže už 6.15 čakáme na autobusovej zastávke a čakáme na autobus číslo 19 ktorý jazdí z Waikiki do Pearl Harbor. Cesta je ešte dlhšia ako z letiska do mesta. Cestujeme cez celé Honolulu čo zaberie to takmer dve hodiny nášho času.
Prichádzame k vstupnej bráne, kde sme z bezpečnostných dôvodov nútení odovzdať v podstate všetko čo máme. Zakázané je v areáli všetko okrem fotoaparátu (bez puzdra), mobilu, malej peňaženky a fľaše vody (na rozdiel od letiska, tu na veľkosti nezáleží).
Vchádzame dnu a len čo si vyzdvihneme lístky začíname sa rozhliadať po okolí kde zisťujeme, že je tu ďaleko viac vecí ktoré sa dajú vidieť. Naše základné lístky zahŕňajú len premietanie filmu, plavbu loďou k potopenej USS Arizona a samotnú individuálnu prehliadku vstupného areálu. Preto sa rozhodneme načrieť do peňaženiek a dokúpiť si zľavnený lístok na bojovú loď USS Missouri, ponorku USS Bowfin a prehliadku Leteckého múzea. Cena 49 dolárov.
Medzitým prichádzame do kina na premietanie krátkeho filmu zachytávajúceho ten osudový deň. Film hrá na emócie, kde-tu počuť vzlyky a šuchotanie papierových vreckoviek, ale verím, že tak sa deje aj v iných krajinách ktoré mali a majú čo dočinenia s USA. Opona padá a presúvame sa k našej lodi ktorá nás prevezie cez záliv k potopenému vraku USS Arizona.
Len čo sa približujeme, každému musí udrieť do nosa silný olejový zápach. Skôr ako samotný monument, skúmame vodnú hladinu pokrytú čiernymi olejovými škvrnami. Z toho vraku evidentne už 71 rokov niečo uniká. Vchádzame na monument ktorý je postavený tesne vedľa potopenej bojovej lode ktorá je ešte stále hrobom pre viac ako 500 vojakov. Všetci sa nakláňajú cez zábradlie a sledujú koralmi a riasami pokryté obrysy bývalej paluby a čítajú mená zo steny padlých vojakov. Po asi pätnástich minútach prichádza ďalšia skupina, takže nastupujeme na loď, kde sa cvakajú posledné zábery monumentu a odplávame preč do návštevníckeho centra, hneď pri ktorom na hladine odpočíva ponorka USS Bowfin.
Všetko v nej je veľmi zachovalé a udržiavané. Človek dostáva pocit že posádka odišla len včera. Prechádzame torpédovou komorou, veliteľským mostíkom, riadiacim centrom, kuchyňou, ubytovacou jednotkou, strojovňou, obdivujeme fungovanie toalety a sprchy v ponorke. Neustále si treba dávať pozor na hlavu, po chvíli sa určite dostaví aj pocit stiesnenosti. Priestory na život a fungovanie sú ozaj malé a osobne si neviem predstaviť zostať tam dlhšie ako pár hodín. Našťastie, my už vychádzame von.
Teplota vonku a vlhkosť vzduchu medzitým stúpla a pohyb po vonku začína byť dosť nepohodlný. Lístky sú však kúpené a tak s Evkou nasadáme na autobus, ktorý nás odvezie na Rooseveltov ostrov, pri ktorom kotví bojová loď vo výslužbe USS Missouri.
Udivuje nás jej veľkosť a vyše štyridsať ročná dĺžka pôsobenia. Tak ako aj ponorka USS Bowfin je vo vynikajúcom stave a reálne zobrazuje podmienky života na lodi. Prechádzame sa po palube, obzeráme kanóny a miesto na palube kde bola 2. septembra 1945 o 9.08 podpísaná a akceptovaná kapitulácia Japonska po druhej svetovej vojne.
Vchádzame pod úroveň paluby, kde máme možnosť spoznať a lepšie si predstaviť život amerických vojakov na bojovej lodi. Jedáleň, kuchyňa, kancelárie, ubytovacie jednotky, pošta a práčovňa, všetko zariadené tak, ako tomu bolo počas rokov služby. Je tu množstvo vstupov do hlbšieho podpalubia, ktoré priam lákajú k prekročeniu pásky a ďalším objavom. V snahe vyhnúť sa problémom, prípadne blúdeniu, však odolávam a namiesto toho stúpam hore do veliteľského mostíka. Tu sa naša individuálna prehliadka končí, vychádzame von a čakáme opäť na autobus, pretože pohybovať sa tu individuálne je zakázané.
Ten nás berie do Leteckého múzea, kde však ja „lístok-nelístok“ kapitulujem a už ďalej nejdem. Je neuveriteľne horúco, vlhko a mňa opustila chuť na ďalšie chodenie. Zostávam teda sedieť v klimatizovanej vstupnej hale a ďalej pokračuje len Evka. Len čo sa vráti, nastupujeme do autobusu smer návštevnícke centrum a odtiaľ zase devätnástkou späť na Waikiki. Treba podotknúť, že na prehliadku všetkého čo Pearl Harbor ponúka treba aspoň päť alebo šesť hodín. Päť alebo šesť hodín chodenia v nie na to ideálnom počasí. Preto ak chcete vidieť všetko ako my, odporúčam rozdeliť si Pearl Harbor na dva dni. Vyhnete sa tak úplnému vyhoreniu.
Vďaka skorému vstávaniu, chodeniu a počasiu cítime že treba ísť spať, čím padajú moje plány na poobedňajší výstup do sopečného krátera Diamond Head. Doprajeme si dlhý odpočinok, po ktorom zostane už len čas na večerné kúpanie sa v oceáne a prechádzku po bulvári.
Tento trvaním krátky a výkonom dlhý deň sa chýli ku koncu. Od zajtra si požičiavame auto, aby sme mali šancu dostať sa z Honolulu a objavovať medzi surfermi populárne severné a východné pobrežie ostrova Oahu. Ale o zajtrajšku až zajtra... J
Extra foto:
záliv Pearl Harbor, v pozadí USS Missouri a USS Arizona
USS Arizona
USS Bowfin
Výhľad z USS Missouri na Rooseveltov ostrov a záliv:
