Havajské ostrovy 1/7

Autor: Lukáš Bartovič | 19.10.2012 o 13:30 | (upravené 20.10.2012 o 0:13) Karma článku: 8,71 | Prečítané:  1535x

Už svoje tretie leto som strávil v USA, kde som takmer štyri mesiace pracoval pre rodinný kemp v štáte New Hampshire. Po skúsenostiach z minulých rokov s Východným pobrežím a Floridou, som sa tentoraz rozhodol vycestovať ďaleko na západ. Na v Tichom oceáne ležiace Havajské ostrovy...

Deň prvý


Je ráno 30. septembra a ja svižným krokom kráčam new yorskými ulicami na najbližšiu stanicu metra. Stanicou Hunter College som prechádzal už nespočetne veľa krát, tak sa širokým oblúkom vyhýbam skupinke Afroameričanov ponúkajúcich pokútne servisy cestovných lístkov a kadejakú šmelinu a zostupujem do známeho podzemného sveta.

Napriek neuveriteľnej špine, neporiadku, smetiam, smradu, teplu a rôznym indivíduám v metre mesta New York, si jazdu ako vždy užívam. Toto metro mi prirástlo k srdcu a ani neviem prečo vlastne. Cesta na letisko JFK je dlhá. Ako je tu bežné, uprostred jazdy pristupuje skupinka ľudí (zvyčajne černochov/mexikáncov) , spúšťa hlasnú hudbu a začína predvádzať  rôzne tanečné a akrobatické kúsky využívajúc inventár vozňa. Musím uznať že im to ide a majú talent. Keď skončia, celý vozeň im tlieska a aj ja vyberám peňaženku a hádžem im dolár. Na najbližšej stanici vystupujú a mňa nechávajú zamysleného nad tým, akú šancu na presadenie sa majú tie talentované decká v tejto betónovo-sklenej džungli.

Waikiki Beach

Na rozmýšľanie nie je veľa času, prichádza zastávka JFK a presun vlakom AirTrain na terminál číslo 5 z ktorého odlieta spoločnosť Hawaiian Airlines. Vytlačím si palubný lístok a snažim sa potlačiť myšlienky nad cenou letenky na trase New York - Honolulu dnes,  keď dva týždne po mojej kúpe zlacnela takmer o 200 dolárov. Prechádzam bezpečnostnou kontrolou, kde som nútený vyhodiť fľašu s vodou a sendvič. Zrejme kvôli tomu, aby som za týmto kontrolným bodom bol nútený kúpiť  litra vody za dva doláre, prípadne ďalší sendvič za osem. Nuž čo už, atmosféra strachu a ostražitosti sa tu stále dobre masíruje do hláv.

Je desať hodín ráno a už konečne sedím na svojom mieste v lietadle, pripravený na desať hodinový let na západ.  Celou cestou je jasno, takže po rýchlom a ľahkom obede sledujem svet z výšky dvanástich kilometrov. Erijské jazero, jazero Michigan, Chicago, rieka Mississippi, púšte štátu Utah, jazero  Salt Lake a Salt Lake City, San Francisco, slávny most Golden Gate a nekonečný Pacifik.

V Honolulu pristávame o tretej hodine popoludní. Časový posun oproti Slovensku je mínus dvanásť hodín, vzdialenosť cez 12 000 kilometrov, či už na západ alebo na východ. Hneď pri východe z letiska ma facká horúci a vlhký vzduch, na ktorý som nebol v štáte New Hampshire zvyknutý. Zisťujem, že  na pláž Waikiki jazdia z letiska autobusy číslo 19 a 20 a oba odmietajú pasažierov z veľkou batožinou, čo našťastie nie je môj prípad. Nastupujem do 19ky, šofér si pohľadom premeriava môj carry-on kufor, platím za lístok 2,50 a za hodinu a tridsať minút vystupujem pri svetoznámej pláži Waikiki.

Waikiki Beach a sopečný kráter Diamond Head

Pôvodne som mal tri nadchádzajúce noci stráviť na jachte, zadarmo, prostredníctvom stále rozrastajúcej sa siete Couchsurfing. Kto ju nepozná, ide o službu na dobrovoľnej báze. Všetci registrovaní majú možnosť požiadať lokálnych obyvateľov, tiež zaregistrovaných na couchsurfing.com, o možnosť poskytnutia nocľahu, rady, stretnutia, prípadne nejakej socializácie. Po návrate z cestovania sa poskytnutie podobnej služby očakáva recipročne aj od vás. Priznávam, v minulosti som sa zaregistroval len kvôli tomu aby som ušetril náklady na drahé ubytovanie. Dnes však by som za stretnutia s niektorými ľuďmi a ich rady veľmi rád aj zaplatil.

Táto forma ubytovania mi však kvôli pracovnej vyťaženosti mojej hostiteľky nevyšla a tak mierim do Polynesian Beach Hostel, kde platím prekvapivo málo a to 20 dolárov za noc. Je nás síce dvanásť na izbe, ale stále sa to nedá porovnávať s new yorskými hostelmi, kde je človek často ešte v horších podmienkach pri dvoj až troj-násobnej cene.

Len čo sa ubytujem, stretávam sa so Slovenkou Evkou, s ktorou sme počas leta pracovali na tom istom mieste. Opúšťame hostel a smerujeme k Tichému oceánu na pláž Waikiki Beach.

legenda surferov - vojvoda Kahanamoku

Horúci piesok, kokosové palmy, všadeprítomné kvety Lei, vysoké vlny Tichého oceánu, surferi... Naozaj, plážový raj. Napriek tomu, že nemám rád ležanie na pláži, toto miesto ma očaruje a trávime tu pár hodín, užívajúc si vlny, piesok a slnko. Len čo sa zvečerí, toto miesto nadobudne ešte väčšie čaro. Vysvietený bulvár, hotely, palmy, pláže a chodníky osvetlené tradičnými havajskými pochodňami a to všetko za zvuku stále sa lámajúcich vĺn oceánu a havajskej hudby.  Toto miesto má jednoducho napriek množstvu ľudí svoju neopakovateľnú atmosféru.

Jeden zo znakov Havaja - kvet Lei

 

Waikiki

 

Je večer a na mňa po sledovaní západu slnka na pláži a krátkej prechádzke dolieha časový posun a únava. Smerujeme späť na hostel aby sme si oddýchli a načerpali dostatok  síl do nasledujúceho dňa. Ako neskôr zistíme, deň v Pearl Harbor si to bude vyžadovať.


...

 

 

Večerná pohoda na Waikiki


 

Druhý diel "Havajské ostrovy 2/7" vám sprostredkujem v pondelok...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?